Deti sedia s mamičkami k kruhu, všetci sa držia za ruky a odštartujeme klubíček:
„Jeden, dva, tri, štyri, päť, Riškov klubík je tu hneď.“
Dochádzka. Poviem mená všetkých zúčastnených detí, deti sa prihlásia. Posledné je Riškovo meno, ale Riška niet.
Poviem deťom, že Riško sa stratil kdesi na farme. Išiel do koliby nakúpiť syr a ešte sa nevrátil. Asi potrebuje našu pomoc.
„Dokážeme ho zachrániť? No jasné!“ ťapneme si dlaňami.
Spadla hruška zelená,
rozbila si kolená.
Teraz plače na zemi:
„Dobré lieky dajte mi!“
„Ty si hruška, nezbedník,
nepomôže ti už nik.
Veď si dobre vedela,
že si ešte nezrelá“.
Krista Bendová Pokračovať v čítaní
Ukážka:
Milé deti.
Chcem vám porozprávať jeden príbeh.
Ale… Najprv sa vám predstavím.
Volám sa Adéla…
Vrana Adéla.
Dúfam deti, že poznáte vrany, čierne vrany,
dlho do zimy lietame po celom šírom kraji.
Vieme toho veľa o zvieratkách, vtáčikoch a nášmu bystrému očku neujde
ani ten najmenší hmyz.
Pokračovať v čítaní
Keď pršalo, mrholilo,
žabiatko sa narodilo,
žabiatko ver´ silné ani buk,
otvorilo sivé očká,
skríklo: „Mama, kŕk!“
Zas je rybník vody plný,
poďte s nami robiť vlny,
vlny modré, vlny zlaté,
všade, kam sa pozeráte,
voda čistá, pri jej brehoch
dosť je miesta pre každého.
František Hrubín, preložil Milan Rúfus Pokračovať v čítaní
Bola raz pekná rozprávka o mačiatkach.
Uhádnite, deti, kde tá rozprávka bývala? Kdeže inde – v knižke! Keď deti knižku otvorili, uvideli veľa obrázkov. A na obrázkoch mačiatka. Jedno biele, druhé čierne, tretie strakaté, štvrté okaté a to piate aké? Také všelijaké. Mašličku malo na hrdle.
Pod obrázkami bolo napísané, čo tie mačiatka robili: ako pili mlieko, chytali myši, hrali sa na schovávačku. Aj to tam bolo, ako sa umývali. Raz, dva, tri – oblizne – oblizne mačiatko labku a labkou si umyje kožuštek. Raz, dva, tri – oblizne druhú labku, umyje si noštek.
Pokračovať v čítaní
Večerná sa blíži chvíľa. Mamka deti uložila do postieľky pod perinu a šla ešte na prechádzku ku komínu. Ale deti nezbedy, ani jedno pod perinou nesedí.
Samá prvá Ťapka vstala.
„Stračko, čo som vyhútala!“
„Zase dáku múdrosť veľkú!“
„Aby sme sa pozreli dnes na postieľku. Dlho už tú posteľ máme, a nevieme, čím sa vlastne prikrývame.“
A už skáču ťapky, ťapky, do mäkkého noria labky.
Pokračovať v čítaní
Postavy: prasiatko (P.), zajačik (Z.)
P: Ja som prasiatko. Milé, zlaté, šikovné, každý ma má rád. Niektorí o mne vravia, že som lenivé, ale keď ja si viem tak dobre vymyslieť, ako sa práci vyhnúť. Čo ja za to môžem, že som také múdre?
A tu ide môj najlepší kamarát zajačik. Zajačik, ahoj!
Z: Ahoj, prasiatko, poď so mnou, budeme oberať hrášok.
P: Jáj, zajko, ja ísť nemôžem. Ráno som si našlo na brušku dierku. Tuto, aha, (ukazuje na pupček), ak sa zohnem, určite sa mi aj roztrhne. Nesmiem ani hľadieť na hrášok.
Z: Chúďa prasiatko, neboj sa, oddýchneš si a zas bude dobre. Ja zatiaľ oberiem hrášok.
P(pre seba): Tak, nech si len zajko oberá sám. Ja sa zatiaľ trošku v bahne pováľam.
„Kam, Červená Čiapočka?“
„Idem podľa potôčka.
Ale ty, vlk, čo tu chceš?“
„Zháňam pod zub trochu trávy,
od trávy mi dobre trávi.“
Prší, prší,
leje sa,
pretrhli sa
nebesá.
„Čo budeme robiť,
Miško?
Ja sa neviem ihrať
s knižkou!“