Žabiatko

Keď pršalo, mrholilo,
žabiatko sa narodilo,
žabiatko ver´ silné ani buk,
otvorilo sivé očká,
skríklo: „Mama, kŕk!“

A mamička, žabka milá,
veľmi sa mu potešila.
Zavolala zakrátko:
„Poďte, žabky, babky, tetky,
poďteže k nám na posiedky,
máme malé žabiatko!“

Hneď sa zbehli žabky-babky,
znášajú mu nové hábky,
košieľočky, čepčeky a periny,
i kolísku z trstiny.

Dokola si posadali,
žabiatku sa radovali:
V celej šírej močarine
nie je také krásne, milé
žiadne iné!

Vítajú ho škrekom-brekom:
„Akože ho, neúrekom,
akože ho nazveme,
čo s ním robiť budeme?“

Dohodli sa kvikom – kvakom – kvak,
že ho nazvú Žaburiakom, tak!
Okúpu ho v močarine – kvak!
Povijú ho ako iné – tak!

Papuľku má ani vráta – kvak,
bude spevák ako tata – tak.
Nôžky ako sane malé – kvak,
bude majstrom vo futbale – tak.

Mamička len hlavou kýva,
s láskou v očká sa mu díva:
„V celej šírej močarine
nie je také krásne, milé
žiadne iné!“

Staré žaby prisvedčujú – kvak,
že je veru, že je veru – tak.

Kolíše ho na podbeli,
objíma ho od radosti
pred očami žabích hostí
až ho bolí bok.
„Ja ťa spapám od ľúbosti!“
Preľaklo sa žaburiatko – skok!
Nikdy viac ho nevideli.

Ľudmila Podjavorinská

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *