Rozprávač: Kde bolo, tam bolo, za horami za dolami, stál jeden domček. Taký obyčajný, celkom maličký. Bývali v ňom dve deti, Janko a Anička. Bývali tam celkom sami, nemali otca ani mamku a vlastne nemali vôbec nič, len jeden druhého. No nebolo im ľahko. Nikto sa o nich nestaral, nikto im nepomohol, topánočky nezaviazal, boliestku nepofúkal, rozprávočku neporozprával, všetko museli robiť sami. Živili sa tým, čo našli v neďalekej hore.
Jedného dňa sa práve vracali z hory.
Anička: Janko, ja som hladná!
Janko: Neboj sa, Anička, o chvíľu sme doma a navaríme si dobrú polievočku z tých húb, čo sme minule nazbierali!
Anička: Janko, ale to bude dlho trvať a ja som hladná teraz a veľmi!
Janko: No dobre. Pozri, tu je jabloň. Poď, natrháme si jabĺčka.
Anička: Krásne sú, veľké a červené a voňavé a mňam, aké dobré!
Janko: Veru, dávno som už nejedol niečo také chutné!
Anička: Janko, vidíš to čo ja?
Janko: Kde?
Anička: Tam, aha, niekto tam je.
Janko: Veru máš pravdu. A vyzerá, že potrebuje pomoc. Poď, ideme bližšie.
Anička: Dobrý deň, babička.
Janko: Dobrý deň, čo sa vám stalo, babička?
Babka: Dobrý deň, deti moje. Tu, hľa, s vozom sa trápim, jedno koleso mi v blate uviazlo.
Janko: Nebojte sa, babka, ja mám sily dosť, raz-dva vám pomôžem. Hej-rup a je to!
Babka: Vďaka ti, synak, celý deň som hrnce predávala, už som veru unavená. A vieš čo, za to, že si tak pomohol, môžeš si jeden hrniec vybrať.
Janko: Ďakujem, babička, my hrnce nepotrebujeme, aj tak nemáme čo do nich vložiť, stačí nám aj ten jeden, čo máme doma. Ale keď inak nedáte, vezmem si jeden hrnček na maliny či čučoriedky. Postačí aj tento obyčajný, netreba nám maľovaný.
Babka: No vidím, že skromný si ty chlapec. Rada ti ten hrnček dám, lebo bude v dobrých rukách. No vedz, že to nie je obyčajný hrnček, ale divotvorný. Stačí, keď mu povieš: „Hrnček, prosím, var!“ a hneď budete mať hostinu. A keď povieš: „Ďakujem, hrnček, už dosť“, hrnček skončí.
Janko: To je najlepší dar, aký sme kedy dostali. Poď, Anička, ideme domov, nebudeš už viac hladná. Ďakujeme Vám, babička, zbohom!
Rozprávač: Deti sa rozlúčili s babkou a ponáhľali sa domov.
Anička: Janko, chytro, postav hrnček na stôl, už sa nemôžem dočkať, čo nám to vyčaruje.
Janko: Len pokojne, sestrička, musíme hrnček najskôr poprosiť. Hrnček, prosím, var!
Anička: Janko, pozri, kaša! Kašička, a aká voňavá, voňavučká a mňam, sladučká ako med! Ochutnaj!
Janko: Veru, dobručká je a je jej stále viac a viac, ja už veru nevládzem!
Anička: Aj ja už mám veru plné bruško.
Janko: Ďakujem, hrnček, už dosť.
Anička: Janko, poslúcha ťa! Hrnček ťa poslúcha na slovo! Nebudeme už viac hladovať! Nemusíme sa už báť zimy!
Janko: Máš pravdu, Anička. Tento hrnček nám dobre poslúži.
Rozprávač: Jedného dňa šiel Janko do hory sám dreva narúbať. Dlho sa však nevracal a Anička už bola netrpezlivá. Keď sa hlad začal ozývať stále silnejšie, rozhodla sa sama vyskúšať hrnček.
Anička: Hrnček, prosím, var! Jéj, funguje to! Mňam, mňam, dobrú kašu varíš, hrnček! A veru jej nie je málo, dosť bude aj pre Janka, veď už hádam každú chvíľu príde… Ale čo to, už je kaše veľa, aha, veď už pretečie… Dosť, hrnček! Prečo ďalej varíš, veď už je kaše plný stôl! Hrnček stačí, čo nepočuješ? Prestaň! Veď nám kaša chalupu zaplaví! Ajajááááj! Čo mi len povie Janko!
Rozprávač: Kaše bolo stále viac a viac a viac a Anička bola zúfalá. Plakala, bedákala, aj kričala na hrnček, len na to správne slovo si nemohla spomenúť. Nemajme jej to za zlé, veď bola ešte malá. A čo vy, deti? Poznáte to zázračné slovo? Veru tak, je to ďakujem. Našťastie, Janko pribehol, keď zbadal tú pohromu, rýchlo povedal: „Ďakujem, hrnček, dosť!“ a hrnček prestal. A že mal Janko také dobré srdce, pomohol Aničke všetok ten neporiadok poupratovať.
Roprávka je vhodná na nácvik slušného správania (prosím, ďakujem) a určovanie miery (nič, málo, dosť, viac, veľa, priveľa)