Bol slnečný deň.
Katka si vzala knižku a vybehla na lúku. A tam – pre krásu tisícich kvetov – na chvíľu pozabudla na učenie a len tak, od samej radosti rozbehla sa medzi kvety.
Po chvíli zastala a zohla sa, že si niekoľko kvietkov odtrhne. Ktoré dievčatko by ich kráse odolalo?
Vtom sa kvietky ozvali:
– Máš nás rado, dievčatko?
– Oj, a ako veľmi.
– Netrhaj nás teda. My nerastieme a nekvitneme iba pre teba. Chceme ešte žiť a tešiť sa z jasného slnka, tak ako sa ty tešíš z nás. Ako sme potešili teba, chceme tešiť všetkých ľudí, ktorí tadeto pôjdu. A máš rado med?
– Pravdaže, mám.
– No vidíš. Z čoho by včielky robili med, keby nás nebolo? Sme tu teda nielen pre radosť, ale aj pre úžitok.
Vtedy si Katka všimla aj včielky. Koľko ich len bolo na lúke! A ako usilovne z kvetu na kvet preletovali.
Katka kvietky nežne pohladkala. Sadla si do trávy a roztvorila knihu.

Ján Andel