Večerná sa blíži chvíľa. Mamka deti uložila do postieľky pod perinu a šla ešte na prechádzku ku komínu. Ale deti nezbedy, ani jedno pod perinou nesedí.
Samá prvá Ťapka vstala.
„Stračko, čo som vyhútala!“
„Zase dáku múdrosť veľkú!“
„Aby sme sa pozreli dnes na postieľku. Dlho už tú posteľ máme, a nevieme, čím sa vlastne prikrývame.“
A už skáču ťapky, ťapky, do mäkkého noria labky.
„Pridrž!“
„Ťahaj!“
„Tu na rožku rozhryzieme látku trošku.“
Drap, drap,a už perie letí. Stŕpli neposedné deti.
„Tam sú vrabce, ja som včera videl lietať také piera, a to práve vo chvíli, keď sa vrabce klbčili.“
„Žeby vrabce? Ale jaj! Tak dákeho pohľadaj!“
A hľadajú ostopäť. Izbica je plná hneď páperia, čo vzduchom pláva ako sniežik sprava-zľava; sadá na zem; na kožúšky ako veľké biele mušky. Ale vrabce, tých tam nieto.
Začali sa hádať preto.
Tu sa dvere otvorili a ten poprask, moji milí, ťažko sa aj spomína. Našla ich tam gazdiná.
Nezbedníkov vykarhala, perinôčku z lôžka vzala. Veru, dnes za svoje činy musia spávať bez periny.

Priska Markovichová – Elena Čepčeková