Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj … umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“
Mesačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.
Mária Rázusová – Martáková
Keby som sa nepamätal,keby som tieto básničky a podobné nádherné literárne skvosty nerecitoval pri prechádzke prírodou a pod brezou,by som povedal,že je to nepravda.Žiaľ pre naše dnešné školstvo,je to prežitok socializmu.Áno možno,pre našich tzv.tvorcov,mudrcov na ministerstva školstva je to utópia.Úbožiaci,ani netušia o čo pripravujú našich potomkov.
Krásna báseň. Ako dieťa som ju recitovala.
Ste krásni
v ktorom roku napísala Mária Rázusová-Martáková básen ‘ranená breza’
Dakujem