„A dosť. Teraz budem vládnuť opäť ja“, povedala si Jar jedného
uzimeného dňa. „Stačilo tej niekoľkomesačnej „kryoterapie“, žezlo už
patrí mne.“ Prihodila pár farbičiek na líčka, navlnila vlasy a bez
zbytočných ceremónií začala vládnuť a… čarovať. Pokračovať v čítaní
Bol slnečný deň.
Katka si vzala knižku a vybehla na lúku. A tam – pre krásu tisícich kvetov – na chvíľu pozabudla na učenie a len tak, od samej radosti rozbehla sa medzi kvety.
Po chvíli zastala a zohla sa, že si niekoľko kvietkov odtrhne. Ktoré dievčatko by ich kráse odolalo?
Pokračovať v čítaní
Bola jar. Vzduch voňal sviežou zeleňou, stromy sa pýšili novými púčikmi a vtáčiky im spievali oslavné piesne.
Nad záhradou plnou farebných kvetov poletovali tri motýle, červený, žltý a biely. Boli to dobrí kamaráti. Páčili sa im všetky kvietky – červené, žlté, biele, ružové i oranžové. Nemohli sa nasýtiť ich pestrosti. Celý deň sa naháňali medzi nimi a hrali sa na schovávačku.
Kde bolo, tam bolo, za horami za dolami, bola jedna chalúpka a v tej chalúpke žil starček. Vlasy mal už celkom biele a chvel sa pri každom pohybe. Sedával pred chalúpkou celkom sám, hľadieval do zamrznutej riečky pred sebou a načúval mäkkému zvuku padajúcich vločiek. Tak sa míňal deň za dňom a starcovi postupne ubúdalo síl.