Prší, prší,
leje sa,
pretrhli sa
nebesá.

„Čo budeme robiť,
Miško?
Ja sa neviem ihrať
s knižkou!“

„Ani ja nie.
Veď knižka je
na čítanie.“

„Počkaj trošku,
prečítam ti
rozprávočku.
A po krátkom čase
už je nebo
belasé.“

„Slnko svieti,
poďme na dvor
medzi deti.“
Počkaj trošku,
prečítaj mi
ešte jednu
rozprávočku.
Ešte jednu čítali,
slnko zastrel mrak,
dážď sa spustil pomaly,
potom práve tak.

Akoby sa pretrhli
nebesá,
prší, prší, leje sa
jak z krhly.

Ešte raz tú prvú,
potom zase druhú,
a keď druhú dočítali,
uvideli dúhu.

Ľaľa, dúha!
Už sa mračné nebo
trhá.

„Slnko svieti,
poďme na dvor
medzi deti.

Zmokli.
Vrátili sa mokrí.

A veď bolo načase,
aby skúsili,
ako v apríli
premieňa sa počasie.

Ján Kostra