„A dosť. Teraz budem vládnuť opäť ja“, povedala si Jar jedného
uzimeného dňa. „Stačilo tej niekoľkomesačnej „kryoterapie“, žezlo už
patrí mne.“ Prihodila pár farbičiek na líčka, navlnila vlasy a bez
zbytočných ceremónií začala vládnuť a… čarovať.Žmurkla na ospalé slniečko, to jej zívajúc prikývlo, prihodilo viac „dreva do kotla“ a o
chvíľu už zadarmo rozdávalo teplé zlato… Biely paplón, ktorý svojimi
hodvábnymi vločkami ešte nedávno zakrýval spiacu zem, mizne…

Trblietavá guľa pridáva pár ďalších pozlátených lúčov… a hľa… zimou
omámené tvory sa začínajú prebúdzať… Teplo oživuje malého chrobáčika,
ktorý vylieza zo svojej skrýše a ešte nemyslí na nástrahy prírody… len
sa jednoducho a bez debaty ťahá za jej magickými lúčmi… Oživuje
prvosienku, ktorá už zvedavo vykúka spod zeme… A beťárka, von už
vylákala aj pokrivkávajúceho starčeka, ktorý jej, podopierajúc sa o
palicu, nastavuje svoje zvráskavené líce…

Jar mrkne na žltého guľatého pomocníka a spokojne sa usmieva. Vie
však, že nemá veľu času… aj keď len teraz prišla, už o chvíľu odovzdá
žezlo ďalšiemu z vládcov… a tak rýchlo čaruje ďalej…

Lebo vie, že ľudia na čary veria… a ona ich nikdy nesklame…

Napísala Andrea Kosková