Narodil sa chlapíček.
Že bol ako palček malý,
nazvali ho Palčíček.
V náprstku ho vykúpali,
v škrupinke ho kolísali:
„Spi, Palčíček, spi!“
Nerástol a ostal tak.
Z makovice jedol mak,
jeden máčik, druhý, tretí,
a má po raňajkách, deti.
Chudák maličký.
Deti sedia s mamičkami k kruhu, všetci sa držia za ruky a odštartujeme klubíček:
„Jeden, dva, tri, štyri, päť, Riškov klubík je tu hneď.“
Dochádzka. Poviem mená všetkých zúčastnených detí, deti sa prihlásia. Posledné je Riškovo meno, ale Riška niet.
Kde je Riško? Zazvoní mi telefón, chvíľu sa rozprávam, potom deťom poviem, že volal Riško, nepríde, lebo je v horiacom dome a potrebuje našu pomoc.
„Dokážeme ho zachrániť? Jasné!“
Mám ja mocné zúbky,
také ako dúbky,
rovné ako jedličky,
lesklé ako perličky,
biele ako baránky,
čo sa pasú zaránky.
Jan Noha, preložila Krista Bendová Pokračovať v čítaní
Bola neskorá jeseň. Zo stromov už dávno opadalo lístie, iba na vrcholci divej jablone viselo jedno-jediné jabĺčko.
Bežal po lese zajac a uvidel jabĺčko.
Ako sa k nemu dostať? Jabĺčko je vysoko, ťažko ho dosiahnuť.
– Krá-krá!
Pozerá zajac, na smreku sedí vrana a smeje sa.
– Ej, vrana! – zakričal zajac. – Odtrhni mi jabĺčko!
Vrana preletela zo smreka na jabloň a odtrhla jabĺčko.
Pokračovať v čítaní
Princeznička na bále
potratila korále.
Nahneval sa tatko kráľ,
Kuba k sebe zavolal.
Rozprávač: V šírom poli zámoček,
zámoček,
trbliece sa, ligoce,
ligoce.
Z močiara šla žabka k lesu,
vidí: vráta zavreté sú.
Povoľže sa, závora, závora,
otvor vráta do dvora,
do dvora.
Vyrástla repa veľká, veliká,
toľká, že sa až neba dotýka.
Vraví si dedko: „Sám som len,
sotva tú repu vytiahnem.“
Zavolal babku z brezového hája:
„Poď, starká moja, skúsime ju dvaja.“
Ťahali deň a skoro celú noc,
ráno im prišla vnučka na pomoc.
Rozprávač: Kde bolo, tam bolo, za horami za dolami, stál jeden domček. Taký obyčajný, celkom maličký. Bývali v ňom dve deti, Janko a Anička. Bývali tam celkom sami, nemali otca ani mamku a vlastne nemali vôbec nič, len jeden druhého. No nebolo im ľahko. Nikto sa o nich nestaral, nikto im nepomohol, topánočky nezaviazal, boliestku nepofúkal, rozprávočku neporozprával, všetko museli robiť sami. Živili sa tým, čo našli v neďalekej hore.
Jedného dňa sa práve vracali z hory.
Kefka: Ahoj, kamaráti. Ja som kefka. Kefka na zuby, keby ste ma náhodou nepoznali. Páčim sa vám? Ja si myslím že som krásna. Pozrite, akú mám ligotavú rúčku! Zelenú! A tie pevné husté štetinky! … Ale aj tak som smutná. Som tak sama. Celý deň len čakám a čakám a čakám, že niekto príde a povie: Poď, kefka, vyčisti mi zuby a ja mu ich pekne vyčistím a on ma bude mať rád a bude sa ku mne vracať každý deň, možno aj dvakrát či trikrát… Jéééj, to by bolo krásne! Bola by som taká užitočná! To by sa mi určite páčilo.
No nikto nič. Ale viete čo? Ja to tak nenechám. Sama si niekoho nájdem!
(Stretne hrebeň) A ty si kto?
Sedí starký, hlad ho tiaži,
starenka mu šišku praží.
„Praž ju, starká, praž!“
„Hneď si pochutnáš.“
Keď šištičku upražili,
na okno ju položili,
a tá šiška z okna – hop
Pokračovať v čítaní