Rozprávka o prasiatku, ktorému sa nechcelo spať

„Ja už predsa nie som žiadne bábätko, aby som chodilo poobede spinkať," mrmlalo si popod nos a utekalo k lesu, že sa tam bude hrať.
Vonku krásne svietilo slniečko, bolo horúco a les i lúka boli tak príjemne vyhriate, že sa prasiatku začali pliesť nožičky.
„Ľahnem si pod nejaký strom a na chvíľku si odpočiniem," povedalo si. A tak aj urobilo. Natiahlo sa pod vysoký strom, kde bol príjemný chládok. Ležalo v tieni a žmúrilo do lúčov slniečka, ktoré sa prepletali pomedzi vetvy. O chvíľočku už tvrdo spalo.
A naraz ŤUK. Niečo mu brnklo na nos. Prasiatko sa posadilo, akoby ho špendlíkom pichli a ako pozerá, tak pozerá, nikde nič. Tak si zase ľahlo a zaspalo.
A zase. ŤUK. Taká rana a priamo do nosa. Prasiatko vyskočí, ale v tráve si len svrčkovia hudú svoje a tak si povedalo, že sa mu to asi len snívalo. A naraz ŤUK, BUCH, ŤUKI - ŤUKI. Prasiatko pozerá sem a tam, tam a sem, keď tu zrazu BUM, priamo do hlavy. Zo stromu sa naň začali valiť horúčavou rozpukané žalude. BÁC a ŤUK.
Prasiatko vyskočí a uteká, čo mu nožičky stačia. „Tam ja teda spať nebudem. Taký pekný dub a vôbec nevie, čo sa sluší," pohoršene si chrochtalo.
Lenže čoskoro ho opäť premohla únava a spinkať sa mu chcelo čoraz viac. Našlo si malú čistinku v lese, kde nerástol žiadny vysoký strom so žaluďmi, ľahlo si do voňavej trávy a netrvalo ani päť svrčkovských cvrliknutí a prasačích kvíknutí a už zase spalo ako zarezané.
Keď tu zrazu ho niečo pošteklilo na nožičke. ŠŠ.
Prasiatko sa poškriabe, rozhliadne sa okolo seba a pretože nikde nič, zas sa len spokojne zavŕta do rozohriatej trávy.
A zase!! Niečo ho ľahúčko pošteklilo na ruke. ŠŠŠ.
„Čo to len môže byť?“ diví sa prasiatko. Rozhliada sa, ale pretože v bezvetrí sa ani tráva nepohne, tak si zase ľahne a zavrie očká.
ŠŠŠ, ŠŠŠ, ŠŠŠ. Nožičky i ručičky mu niečo šteklí tak, že sa to už nedá vydržať. A teraz to už vidí. Celý rad malých mravčekov si kráti svoju cestu za prácou prostriedkom jeho bruška.
„Ajajáááj!" narieka prasiatko a uteká, čo mu sily stačia. Ale nemalo ich už veľa. Zakrátko už ledva nôžky dvíhalo. „Prečo som ja len nezostalo v mäkkučkej postieľke, tam by sa mi určite spinkalo lepšie," vzlykalo.
A bolo unavené stále viac a viac. Prešlo veľkú lúku, už videlo aj svoj domček s červenou strechou, ani už nebol tak ďaleko. Ale ďalej už nevládalo. „ Odpočiniem si a pôjdem za mamičkou. Len chvíľočku.“
Poriadne sa rozhliadlo. Nikde žiadny zákerný strom, žiadni udýchaní mravčekovia. Len voňavá tráva, kvietky a pár rozmarných motýlikov.
Natiahlo sa a chvíľku pozorovalo mraky. Pretože ho nič nezlostilo a slniečko pokojne hrialo, prasiatku sa čoskoro začali zatvárať očká a ani nevedelo, ako zaspalo.
A naraz PLESK do hlavy. Ale prasiatko už ani nevládalo otvoriť očká. Otočilo sa a odfukovalo ďalej.
A zas. PLESK, PLESK. Prasiatku sa až plakať chcelo, tak veľmi potrebovalo spať, no nedalo sa. PLESK, KVAP, KVAP, PLESK, KVAP, KVAP. Prasiatko zdvihlo hlavu a pochopilo. Obloha bola zatiahnutá a z mrakov padala jedna kvapka za druhou. Strhol za prudký lejak. Prasiatko vyskočilo a bežalo do domčeka s červenou strechou.
„Mamka, mamička!!“ bedákalo.
„No čo, ty môj huncútik?“ pozerá sa mamička s úsmevom, ako sa prasiatko, celé mokré, hrnie do dverí.
„Mne sa chcelo veľmi spinkať a tak som si ľahlo pod vysoký strom a na chvíľočku som si odpočinulo a…“ a že bolo prasiatko tak unavené, usnulo uprostred vety mamke v náručí.
Mamička ho preniesla do jeho mäkkej postieľky a keď zatvárala dvere, tak ešte začula, ako si v spánku mrmle: „Žiadne žalude, žiadni mravci, načo som sa len trmácalo takú diaľku."
A spánok prasiatko úplne premohol a zazvonil nakoniec rozprávke na zvonec.